Syndróm zavrhnutého rodiča (the Parental Alienation Syndrome, PAS) popísal v 80. rokoch minulého storočia ako prvý R. Gardner, ktorý pod tento pojem zahrňuje popudzovanie dieťaťa jedným rodičom proti druhému.
O syndróme zavrhnutého rodiča hovoríme vtedy ak dôjde k vypestovaniu nekompromisne kladného vzťahu dieťaťa k jednému – tomu dobrému, milovanému rodičovi a súčasne k nekompromisnému zavrhnutiu druhého rodiča, toho zlého, nenávideného. Vyvolanie SZR je jednoznačne vážnym ohrozením správnej výchovy dieťaťa.
Skúsenosť hovorí, že ak sa jeden rodič rozhodne dieťa pripraviť o druhého, nič mu v tom nezabráni. Gardner používa priamo pojem programovanie dieťaťa, čím rozumie „proces kedy je dieťaťu voči rodičovi vštepovaný odpor a kritika, ktoré sú neoprávnené alebo prehnané“. Programujúci rodič prispieva k odcudzeniu dieťaťa nielen vedome, ale i podvedome. Naviac sa na rozvoji syndrómu podieľa i samo dieťa, nezávisle na rodičoch. Významnú úlohu tu hrá i prostredie a rodina v ktorej dieťa žije. Podľa Bakaláře sú programujúcimi rodičmi vo väčšine ženy (6% otcov dostane po rozvode deti do opatery), ktoré otca v očiach dieťaťa ohovárajú a osočujú. Programujúci rodič sa o zavrhovanom rodičovi vyjadruje tak, že všetko čo s ním súvisí je zlé, škodlivé až nebezpečné. Pravidelný je i citový doprovod takéhoto hodnotenia. Záber je široký – nielen prítomnosť, ale vlastne všetko v minulosti bolo zlé a v budúcnosti by bolo lepšie , keby zavrhovaný rodič úplne zmizol zo scény. Dieťa je pritom citovo vydierané, programujúci rodič reguluje svoj prísun lásky podľa toho, ako dieťa indoktrináciu prijíma.
Ako bezpečne poznáme syndróm zavrhnutého rodiča (SZR)?
R.A. Gardner identifikoval osem kľúčových diagnostických kritérií SZR a rozlišuje tri typy podľa intenzity.
1. Prvým kritériom je kampaň za degradáciu zavrhnutého rodiča. Dieťa typicky prejavuje silnú nenávisť k takémuto rodičovi. Na dotaz psychológa (soc. pracovníčky, súdu) spustí výpočet záporných charakteristík, zlých činov, špatného chovania. Z predkladaných charakteristík je jasné, že časť obvinení má od programujúceho rodiča, avšak dieťa ich pravidelne doplňuje vlastnými poznatkami. Vyššie uvedená nenávisť by mala byť v úvodzovkách, pretože dieťa voči zavrhnutému rodičovi stále chová veľa pozitívnych avšak potlačených či vytesnených emócií.
2. Druhým kritériom je slabé, neodôvodnené, či absurdné zdôvodnenie degradačných snách. Takéto sú zdôvodnenia nechuti či odporu k stretnutiam so zavrhnutým rodičom, prípadne nenávisti k nemu. Príklad „prečo nechceš ísť na návštevu k otcovi?“ „pretože sa ma stále na niečo vypytuje“ A čo napríklad? „ ako som sa mala v škole, čo sme preberali, čo sa mi páčilo z toho čo som čítala „
3. Ako tretie kritérium Gardner označil nedostatok ambivalencie (dvojznačnosť, koexistencia protichodných citov či postojov). Bežne dieťa na dotaz uvedie kladné povahové vlastnosti otca i matky a tiež menej priaznivé charakteristiky, napr. že rodič trvá až moc prísne na poriadku, uvedie tiež čo dokáže i nedokáže. Deti postihnuté SZR si vypestovali čiernobiele hodnotenie rodičov – jeden má iba pozitívne charakteristiky, druhý iba negatívne. Ak je dieťati napr. ukázaná fotografia z predchádzajúceho obdobia z ktorej je zrejmé, že zavrhnutého rodiča malo rado, tak dochádza zo strana dieťaťa k racionalizácií typu „tu som sa musel usmievať, inak by ma zbil...“
4. Štvrtým kritériom je fenomén samostatného úsudku. Deti postihnuté SZR často uvádzajú, že nechuť stýkať sa s druhým rodičom je ich vlastná, že takéto pocity od nich nikto nevyžadoval. Programujúci rodič to rád zdôvodňuje pred inými dospelými, hlavne tými, ktorí SZR majú posúdiť, typické sú vety: “Dieťa potom všetkom čo videlo si samo vytvorilo názor, do toho mu nijako nehovorím.“ Dieťa (vlastne vo všetkom závislé) je programujúcim rodičom chválené za zdanlivé nezávislé tvorenie úsudku, čím sa mu takáto indoktrinácia (snaha o prijatie určitej doktríny, tlak vedúci k slepému a odovzdanému prijímaniu názorov, hodnôt a postojov) ešte pevnejšie vštepuje do citového života.
5. Piatym kritériom je reflexívna podpora programujúceho rodiča v rodinnom spore. Pri diagnostických či terapeutických sedeniach za účasti obidvoch rodičov a detí postihnutých SZR súhlasia reflexívne, automaticky a bez váhania so všetkým čo programujúci rodič tvrdí. Nečaká na protiargument rodiča zavrhnutého alebo ho úplne ignoruje, nevidí a nepočuje. Detská argumentácia voči zavrhnutému rodičovi resp. jeho kritika býva v porovnaní s programujúcim rodičom dokonca silnejšia a emotívnejšia.
6. Šiestym kritériom je neprítomnosť pocitov viny nad vykorisťovaním zavrhnutého rodiča a nad až krutosťou voči nemu. Deti postihnuté SZR nepociťujú žiaden pocit viny, že zavrhnutý rodič je postihnutý, že trpí. Chýba im tiež i pocit vďaky za darčeky, za platenie rôznych výdajov. Výdaje a problémy zavrhnutého rodiča vnímajú ako správny trest, ktorý by vlastne mal byť ešte väčší. Krivé obvinenie z pohlavného zneužívania ilustruje, kam až môže ísť neprítomnosť pocitov viny u dieťaťa, ktoré si inak dáva pozor aby nezašliaplo chrobáčika, pretože by ho to bolelo. Príprava takéhoto obvinenia tiež ukazuje, kam až môže ísť nenávisť a krutosť programujúceho rodiča.
7. Ako siedme kritérium pozorujeme tzv. vypožičané scenáre. Prítomnosť vypožičaných scenárov signalizuje vysokú pravdepodobnosť, že dieťa je postihnuté SZR. Z kontextu detských obviňovaní zavrhnutého rodiča a z ich obsahu je zrejmé, že boli povedané programujúcim rodičom, dieťaťom vypočuté a reprodukované. Detská výpoveď však obsahuje výrazy a obraty, ktoré deti daného veku ešte nepoužívajú. Mnohé detské obvinenia sú identické s obviňovaním programujúceho rodiča. Stáva sa dokonca, že deti, vo svojej naivite, označia zdroj priamo – programujúceho rodiča.
8. Posledným, ôsmim kritériom je rozšírené nepriateľstvo a nenávisť na celú pôvodnú rodinu zavrhnutého rodiča. Patria do nej bratranci a sesternice, tety, a samozrejme starý rodičia. Nepriateľstvo ide i ďalej, na priateľov zavrhnutého rodiča, ich deti a na ich blízkych. Pôvodne, vzájomne láskyplný vzťah sa u detí postihnutých SZR mení na nepriateľstvo, dokonca ešte menej zdôvodniteľné ako je nenávisť k zavrhnutému rodičovi.
Motívy a dôsledky
Motivácia programujúceho rodiča vyplýva prevažne z tých najhorších (deštruktívnych) stránok ľudskej povahy, ako je motív moci, pomsty, trestania, nenávisti a agresivity, ktorým je daný voľný priebeh. Ďalej sa tu pravidelne podieľajú motívy vysoko pochybné a nebezpečné ako je „potreba vonkajšieho nepriateľa“ na ktorého je možné zviesť všetky ťažkosti a vlastné zlyhania, alebo egoistická snaha po výhradnom vplyve na vytváraní psychiky „vlastného dieťaťa“, čo nezriedka prechádza do pocitu vlastníctva už dospelého dieťaťa. Rovnako legitímny nárok a priania druhého rodiča nie sú rešpektované ale sú ignorované a vystavené výsmechu.
U detí postihnutých SZR dochádza k sprievodným dôsledkom tohto javu a to:
1. Dieťa stráca takmer všetko, čo s druhým rodičom súvisí
Straty sa týkajú hmotných statkov, výchovného a vzdelávacieho pôsobenia, praktickej pomoci v rôznych životných fázach či situáciách a pod. Zavrhnutý rodič by takúto pomoc svojmu dieťaťu rád poskytol. Je k tomu motivovaný nielen rôznymi spoločenskými tlakmi, ale hlavne všeobecne známymi genetickými mechanizmami. Jeden z ich prejavov v našom vedomí je i silný emocionálny záujem na úspechu svojho potomka, „svojej krvi“.
2. Dieťati sa zabrzdí a zdeformuje emocionálny vývoj
a) dieťa je programované k potlačeniu pôvodných pozitívnych emócií k teraz zavrhovanému rodičovi. Potláčanie či vytlačenie emócií pravidelne vedie k vzniku celej škály trýznivých psychopatologických symptómov, ktoré mu odčerpávajú značný diel psychickej energie.
b) Dieťa je programované dávať voľný priebeh emóciám nenávisti, podložených len slabými, nepodstatnými či absurdnými argumentmi, za úplnej absencie pocitov viny. Takýmto programovaním dochádza u dieťaťa k obmedzeniu korekcie a sebareflexie vlastného správania. Takto vzniká živná pôda pre fanatizmus.
c) U dieťaťa sa vážnym spôsobom naruší jeho sebadôvera, vštepí sa mu totiž do citového života presvedčenie, že jeho druhý rodič je špatný, závadný. Neskôr sa dieťa na hodinách biológie v škole dozvie o dedičnosti, chromozómoch, génoch a tiež o tom, že presná polovica jeho genetickej výbavy, „jeho krvi“ je závadná, pochádza z ničomného, zlého človeka. Sebadôvera a sebahodnotenie dieťaťa tak utrpí vážnu a trvalú ranu.
3) U dieťaťa sa zabrzdí a zdeformuje psychosociálny vývoj
a) Dieťati je odobraný vhodný, toľko potrebný model k prevzatiu sexuálnej identity a úlohy. Ak programuje matka, potom chlapci sú veľa krát nenávratne poškodzovaný v identifikácií s prirodzeným mužským vzorom, teda otcom. U dievčat je v budúcnosti sťažená voľba erotického partnera, ktorý je rovnako vyberaný podľa otcovej predlohy.
b) U dieťaťa je narušený vzťah k autoritám, znížená schopnosť sociálnej diferenciácie. Je zlé, keď dieťa začne bez vážnej príčiny nenávidieť nejakú osobu v relatívne neutrálnom postavení, napr. učiteľku hudby, a rodičia to tak ponechajú. Je však oveľa horšie , keď sa tak deje voči osobe, ktorá dieťa miluje a ktorá je súčasne jednou z dvoch najdôležitejších osôb, ktoré dieťa na svete má. Všetko sa to deje s podporou a vedomím programuijúceho rodiča. To je ten tragický prvok SZR, ktorý jasne naznačuje, že programujúci ide „cez mŕtvoly“. Zavrhnutý rodič ma voči dieťaťu i postavenie legitímnej autority a neskôr tak dochádza u dieťaťa k narušeniu vzťahu k autoritám vôbec, pretože tento základný model je spochybnený. Na dôvažok, SZR operuje tak, že nepriateľstvo a nenávisť sa rozšíri na všetkých príbuzných zavrhnutého rodiča. Vplyv tohto „tréningu“ pôsobí ešte ďalej, dieťa tak získa návyk rovnakým spôsobom sa chovať i k všetkým ďalším nepohodlným osobám.
c) Dieťati je znemožnené aby zažilo toľko potrebný model slušnej, civilizovanej dohody medzi dvoma stranami. Dieťa, ktoré takýto model má, je omnoho lepšie vybavené pre svoj budúci život.
d) Dieťa stratí významnú časť dát k vytváraniu svojej identity, povedané inými slovami, zo strany zavrhnutého rodiča stráca polovicu informácií odkiaľ pochádza, akých má predkov, čo robili, čím vynikali a podobne. Tieto genealogické informácie sú dieťati uprené, v najlepšom prípade (ak sa začne s programovaním až keď je dieťa staršie), zostávajú v akomsi zakázanom území, v ktorom sa pátranie nepovoľuje.
e) Dieťa, ktoré pôvodne milovalo obidvoch rodičov, prechádza skúsenosťou „brainvoshingu (vymývania mozgu)“, ktorá ho ďalekosiahlo ovplyvní. Vytvára sa u nich „falošné ja“, nepravé a zdeformované jadro vlastnej osobnosti, čo ich poznamená na celý život.
Záver
SZR, rovnako ako aj miernejšie formy popudzovania dieťaťa jedným rodičom voči druhému plne spadá pod definíciu Rady Európy pre týrané deti. Citové týranie je radou Európy definované ako „chovanie, ktoré má vážny negatívny vplyv na citový vývoj dieťaťa a vývoj jeho chovania nakoľko dieťa je vystavované násilnej izolácií, obmedzovaniu a vyvolávaniu situácií, kedy má skoro stále pocit strachu, čo spôsobuje vážne citové poškodenie. Dieťa s rozvíjajúcim sa alebo s rozvinutým SZR býva obvykle od jedného rodiča úmyselne izolované, obmedzované vo svojom prirodzenom vzťahu s druhým rodičom a je u neho vyvolávaný strach z kontaktu s týmto rodičom.
Po medicínskej stránke SZR spadá do základnej klasifikácie T74 „syndrómy týrania“, ďalšie podporné klasifikácie Z55-Z65 „ osoby s potenciálnym ohrozením zdravia vo vzťahu k sociálne ekonomickým a psychologickým okolnostiam. Bez psychoterapeuta nie je možná náprava!
Je vedecky dokázané, že dieťa, ktoré zostane v kontakte s oboma rodičmi, dosahuje lepšie výsledky a napriek občasným zádrhom sú preňho obaja rodičia prínosom.
Predpokladáme, že každoročne si na Slovensku do života odnáša vážnu psychickú ujmu vyvolanú SZR asi 3500 detí!
